Sila sna

Čo robíte, keď nemôžete v noci spať?

Niekto počíta "ovečky", prechádza sa po miestnosti, číta, iný pozerá televíziu.

A ja? Ja si predstavujem, aké to bude, keď sa splní to, o čo bojujem...

Uprostred lúky, v šatách pod kolená s dvomi barlami....fialovými, samozrejme ;) Pred sebou vidí tých, ktorí sú najbližší jej srdcu. Stoja vedľa seba a majú roztvorenú náruč.

Poznajú ma ako vlastné topánky. Vedia, že sa strašne bojím, usmeje sa v duchu.

Pozrie sa pred seba. Všetci sa usmievajú. Oproti nej sa rozbehne päť detí a muž jej života. Tá láska a dôvera v jeho očiach je taká silná, že má pocit, že ju zaplavia.

"Dívaj sa mi do očí, dievčatá ti budú robiť sprievod," vyzve ju so širokým úsmevom muž, ktorý jej ukázal, že milovať sa oplatí a že nič nie je problém. Vždy túžila mať práve takého človeka po svojom boku.

Vtom uvidela, ako sa deti rozbehli oproti nej a všetky jej chceli pomôcť. Každé z nich si privinula k sebe. Boli ako jej vlastné.

Zhlboka sa nadýchla a vedela, že teraz je ten moment. Moment, v ktorom sa zúročí všetka námaha, slzy, bolesť, hnev, zúfalstvo, ale hlavne nekonečná radosť.

"Najprv urobím krôčik ja, potom pôjdete vy za mnou, dobre? Ale pomaly!" poučila dievčatká. Všetky prikývli.

Zahľadela sa pred seba. "A vieš čo, zlatík? Ja sa nebojím!" povedala odhodlane s pohľadom upretým na tú, ktorá to s ňou od začiatku všetko prežívala, pomáhala, motivovala....

"Nebojím sa!" zakričala tak, že ozvena jej odpovedala. Nie pre to, že by ju nepočuli, ale pre to, aby si dodala odvahu. Strach ju vždy premohol, ale stále proti nemu bojovala všetkými zbraňami.

Napočítala do troch a vykročila. Potom znovu a znovu. Zrazu pocítila jeho náruč. Držal ju jemne a zároveň pevne. Keď sa mu pozrela do očí, boli naplnené slzami.

"Milujem ťa," zašepkal. Zdvihol ju a vzal do náruče. Počula, ako barly dopadli s tlmeným nárazom na zem.

"Aj ja ťa milujem, láska," povedala pomedzi vzlyky. Nemohla uveriť, že to dokázala. Že to dokázali ako team. Keď sa jej nohy dotkli zeme, zbadala, že všetci plačú a tlieskajú. Neopísateľne ju to dojímalo. Našla ju pohľadom. Len tak stáli a objímali sa.

"Dala si to, Domčik!!! Skvele!"

"Nie ja, ale my!" odpovedala a znovu sa rozplakala.

*******

Možno si poviete, že to je príliš zidealizované, rozprávkové, nereálne, naivné. A možno aj je. Ale mne práve toto dodáva silu, chuť a odvahu bojovať. Nie je to jednoduché, ešte je to nadlho a netuším, či to dosiahneme. Aj moje telo bojuje proti mne, lebo ho nútim do vecí, ktoré sú nad jeho sily. Ale zvláda to, lebo nemá inú možnosť ;) Je to možnosť voľby. Buď hľadáme dôvody, prečo to nepôjde, alebo veríme tomu jednému jedinému, prečo to vyjde. Ja som si vybrala tú druhú možnosť. Ďakujem za to, že na to nie som sama :) Nebojte sa žiť svoje sny, aj keď to nie je jednoduché. Z najvyšších kopcov je predsa vždy ten najkrajší výhľad :)